Zuzana Piussi:

Fokus na českú entropiu

Vo svojom novom filme dokumentaristka Zuzana Piussi opäť zamierila do epicentra verejného diskurzu. Nie však toho slovenského. Piussi nakrútila svoj prvý český film. 

Autorka filmov Nemoc tretej moci (2011), Od Fica do Fica (2012) či Ťažká voľba (2015) nakrútila dokument s názvom Český Alláh. Na 20. Po tom, čo hrozili Piussi dva roky väzenia kvôli filmu Nemoc tretej moci a čo od neformálnej dohody premietať Od Fica do Fica odstúpili multiplexy (na film si nakoniec cez VOD kliklo desaťtisíce divákov), sa niekdajšia slovenská tvorkyňa presťahovala do Česka, kde je prostredie ku kritickým autorským dokumentom evidentne žičlivejšie. Svedčí o tom aj samotný formát, čo stojí za vznikom Českého Alláha – Český žurnál.

Český Alláh ukazuje, ako pod vplyvom populistickej hystérie degenerovala verejná debata. V ukazovaní je veľmi konkrétny, ako celok však ponúka viacvrstevnú výpoveď, a nielen o českej občianskej spoločnosti. Téma strachu z moslimských imigrantov sa stala spoločnou témou Západného sveta. Z tohto pohľadu preto nejde len o lokálnu látku. Výsledok analýzy českej situácie však ukazuje jednu významnú odchýlku, prinajmenšom od situácie  slovenskej. Iracionálny strach z utečencov bol v Česku trvácnejší, jeho vyživovacie nástroje o niečo sofistikovanejšie a úspešnejšie. A problém sa neopiera len o xenofóbneho strašiaka Miloša Zemana. Kým Slováci pomerne rýchlo pochopili, že ide o populizmus, vytvorený a cieľavedome živený politikmi, Česi sa imigrantov obávali bytostnejšie. Vznikli antiislamské aktivity iniciované viacerými občianskymi frakciami. Najbizarnejšia má názov Naštvané matky. Vedúcou osobnosťou „mamiek domobraniek” je aktivistka Eva Hrindová. Keď ju vo filme sledujeme dôsledne, prídeme na to, že jej strach, akokoľvek je vykonštruovaný, pochádza z úprimného zdroja. Hrindová mala odvahu na jihlavskom festivale po projekcii predstúpiť pred desiatky divákov a diskutovať s nimi. V dokumente Český Alláh  deklaruje, že nie je rasistka, a práve v tomto bode sa komplikuje celočeská, zdanlivo čiernobiela názorová situácia. Už to nie sú „len” „náckovia” a „slniečkári”, problém nie je takto plochý. Sú to aj občania názorovo reprezentovaní práve Hrindovou s menej extrémistickou, citlivejšou rétorikou ženy-matky. Sama vraj brojila proti extrémizmu v Žiline vo vyhrotenom období politického zrodu Jána Slotu. O jej strachu však môžeme polemizovať. Bol to jeho vnútorný hlas, nahovárajúci, aby vstúpila do politiky, alebo to bola jej prehnaná ambicióznosť? Z dokumentu Piussi je totiž zrejmé, že Hrindová sa na Václaváku pred masami ľudí nechá počuť rada. Je povrchné nazvať ju a tisícky k nej naslúchajúcich xenofóbmi. Na druhej strane, Hrindová si neskôr sama vybrala príslušnosť k vyslovene antiislamskej skupine, čo bol vzhľadom na jej líderské ciele z dnešného pohľadu jasný debakel. 

V Českom Alláhovi je vidieť len malý zlomok stavu v detenčných táboroch. V tých vraj Piussi kameru odložila a sama sa na chvíľu stala dobrovoľníčkou. Téma je beztak príliš široká, aby ju mohla na ploche 82 minút reflektovať v celej jej komplexnosti, prípadne explicitne presiahnuť hranice Českej republiky. Namiesto toho skúma protipóly občianskeho dialógu. Na opačnej strane „barikády” je skupinka rovnako presvedčených ľudí, uvedomujú si svoje minoritné opozičné postavenie, navštevujú detenčné tábory, komunikujú s médiami a pohnúť s vox populi sa snažia humanistickými heslami. Piussi zachováva názorovú pluralitu, napriek tomu však v rámci problematickej témy nepopiera autorstvo. V Českom Alláhovi využíva pre svoje filmy typický tragikomický modus operandi. Postavičky vystupujúce s nálepkou „antiislam” dumajú, ako dostať spoločnosť do varu a pôsobia neobratne a smiešne – taký je výsledok prevažujúcej observácie. Faktická skutočnosť sama ponúkala komicky pôsobiacich sociálnych hercov. Autoreferenčnou satirickou postavou sa stala napríklad pani Volfová z organizácie Blok proti islámu, v podstate učiteľka populizmu.

Piussi začala svoj zatiaľ posledný dokument nakrúcať po nábožensky motivovanom teroristickom útoku na francúzsku redakciu satirického časopisu Charlie Hebdo. Pokúsila sa v ňom časozbernou metódou zachytiť spoločenské vrenie. Začalo sa niekde na  Facebooku a eskalovalo do zvláštnej entropie. Práve na ňu sa Piussi sústredí, snaží sa ju uchopiť, analyzuje, ale nevynáša nad ňou súdy, hoci si všetci môžeme domyslieť, a to aj na základe etických dilem, aké Piussi už roky spracováva vo svojich filmoch, na ktorej strane spektra stojí. 

Autor: Matej Sotník