Miro Remo:

Dokument na kolesách otváral oči

 

S Mirom Remom a Marekom Šulíkom sa celý projekt Dokument na kolesách začal niekedy cez leto 2016. Cooltúra bola jeho pilotným titulom, cez crowdfunding nám pomohla získať peniaze pre rozbehnutie novej platformy. 

AS: Čo ťa presvedčilo o tom, že potrebuješ natočiť film o slovenskej kultúre?

MR: Vnútorná potreba reagovať na veci vôkol mňa. Sám sa v tejto sfére pohybujem. Už som to spomínal mnohokrát, Cooltúra je reakciou na svet, ktorý okolo seba pozorujem.  

AS: Film bol pred uvedením do distribúcie stopnutý, chýbal súhlas viacerých protagonistov, ktorí v ňom vystupujú. Rátal si s takýmito problémami už počas nakrúcania s jednotlivými protagonistami?

MR: Hádam s každým kritickým filmom sú problémy. Kritika sa u nás stále nenosí, aj keď práve ona nás hýbe vpred. Rozhodne sme nečakali, že problém budú mať dvaja naši najznámejší raperi, ktorí vo svojich textoch vyzývajú k otvorenosti a nekonformnému správaniu. Naopak, prekvapil raper Strapo z nastupujúcej generácie, ktorý projekt Cooltúra podporil. 

AS: Cooltúra si cestu k divákom našla cez alternatívnu distribučnú platformu Dokument na kolesách. Bol to tvoj nápad, vyriešiť nepriaznivú situáciu týmto spôsobom?

MR: Áno, keďže sme boli obviňovaní z pošliapania práv zobrazovaných, šírili sme ju legálnou cestou. Aj vďaka dobrovoľnej právnej pomoci sme to ustáli. Právna analýza, ktorou dnes disponujeme vníma prípadné riziká súvisiace so šírením Cooltúry ako minimálne.

AS: Dá sa povedať, že vďaka Dokumentu na kolesách videlo tvoj film oveľa väčšie množstvo mladých ľudí, ktorí by inak do kina na tento film asi neprišli. Myslíš, že úvodné problémy tvojho filmu mu v konečnom dôsledku pomohli?

MR: Áno. Medializácia pomohla, film bodoval u novinárov a následne aj u divákov. Cooltúra zaujala svojou akútnou aktuálnosťou. Väčšina mladých ľudí na Slovensku je nespokojná s kultúrno-spoločenským vývojom, sú frustrovaní, bez nádeje v zmenu. Cooltúra reflektovala ich pocit. 

AS: Už je to rok, odkedy si s Cooltúrou začal chodiť po školách a v súčasnosti je to pre teba takmer uzavretá kapitola. Ako na ňu spomínaš? Vieš zhodnotiť vplyv tohto obdobia na tvoje vlastné premýšľanie o filme a filmovom divákovi?

MR: Cooltúra zaujala mladých. Stal sa z nej fenomén, výkrik o súčasnej dobe, ktorý však na moje prekvapenie neprijali niektoré z tunajších kultúrnych elít. Film pokladali za výsledok dopredu naplánovaného marketingového snaženia, no Cooltúra reagovala len na stav, v ktorom sa naša kultúra ocitla. Nedala sa zastrašiť, chcela ísť von taká, aká je. Som presvedčený, že všetko čo filmu vyčítali, teda nejednoznačnosť autorského zámeru, nejasný odkaz, povrchnosť zobrazovanej témy bez hlbšej autorskej analýzy je vo filme naopak silne prítomné. Jasne viditeľné vo vrstvách filmu. V jeho prienikovej montáži atrakcií sa nachádza súčasný odkaz, svedectvo o pocite mnohých mladých ľudí v roku 2016. 

MS: Podľa čoho si sa rozhodoval, čo zaradíš do mozaiky slovenskej kultúry, ako ju vidíš ty, a čo z nej naopak vynecháš?

 
MR: Výber bol náhodný, v štýle poďme tam, kde je najviac ľudí a pochopme, prečo tam chodia a čo tam robia. Podnety kam ísť sme dostávali z novín, z Facebooku, z televízie i priamo na ulici. Šli sme za kultúrou, ktorá sa vedela predať. Za kultúrou, ktorá sa dostáva medzi ľudí. Alternatívne kultúrne formy s úzkym špecifickým publikom nezapadali do nášho masového „cool“ konceptu. Viac nás zaujímali nové kulturáky obchodných centier, než kultúrne centrá financované z grantov a štátnej podpory. 

MS: Sám si súčasťou tunajšej kultúrnej obce. Ako filmár reflektuješ kultúrne dianie. Prečo je Cooltúra tak plná marazmu? Prečo si pracoval v plnej miere s tým pejoratívnym a neukázal si niečo z kultúrne vyspelého prostredia, v ktorom sa sám pohybuješ?

MR: Kritika je potrebná pre ďalšie napredovanie. Marazmus zrkadlí súčasný pocit, je prítomný v spoločnosti i v mnohých iných vyspelých aktuálnych umeleckých formách, ku ktorým sa snažíme priblížiť. Súčasné tunajšie prostredie nepokladám za kultúrne vyspelé. Vyspelosť generuje svetové výkony. Kultúrne vyspelé prostredie sa nebojí kritiky, naopak, umožňuje vzniku kritických foriem vyjadrovania. Bez kritiky sa marazmus bude prehlbovať. Táto kríza už dnes dáva priestor novým fenoménom. Verím, že sa stanú predmetom intenzívneho dokumentárneho pozorovania.         

MS:Cooltúre sa stretajú moderné mýty s anestetikou a kultúrno-politickým primitivizmom. Reprezentuješ to záznamom masového alebo subkultúrneho publika. Na niektorých miestach presne demaskuješ, v čom na publiku daný fenomén parazituje. Niektoré sekvencie sú však v tomto zmysle len čiastkové. Mal si vopred stanovenú nejakú štruktúru, podľa ktorej si chcel toto vyvážiť?

MR: Neexistovala štruktúra, existovala len neustále sa rozširujúca predstava o tom, čo všetko vlastne ona kultúra je. Výsledná kultúrna zmes je mixom subjektívnych kultúrnych vnemov, ktoré sa podarilo nakrútiť. Rozhodujúca bola sila „kultúrneho“ zážitku.

MS: Cooltúra sa vyznačuje asociatívnou montážou. Na poli autorského dokumentu, ktorý pracuje s reportážnym žánrom, nie je takáto kreatívna práca so strihom zvykom. Na čo ste mysleli so strihačom Marekom Kráľovským v procese zoraďovania nakrúteného materiálu, čo bolo k nemu kľúčom?

MR: Kľúčom bola výpoveď, aby sa do filmu prenieslo presne to, čo sme pri nakrúcaní prežili. Tomu sme podriadili výslednú formu. Pracovali sme preto najmä s reálnymi ruchmi a vnútro-obrazovými hudobnými motívmi. Dôvodom bola čo najväčšia možná miera autenticity. Nechceli sme, aby tento obraz niekto spochybňoval cez jeho možné subjektívne umelecké stvárnenie. A tak sme zostali strohí najviac ako to šlo.     

MS: Na tvojom filme je zaujímave aj to, ako konfrontuje tradíciu s postmoderným kontextom. Staré je s novým obskúrne zmixované. Z hľadiska plynutia dejinného naratívu je tvoj film dôležitým obrazom o súdobej realite. Ako si sa zamýšľal nad aspektom kolektívnej pamäte? 

MR: Otázka je sama odpoveďou. Cooltúru vnímam ako dôležitý súčasný obraz doby, v ktorej platí text z jednej piesne Richarda Müllera: 

„Umenie už robiť vieme

po noži ostrej hrany

von s tým čo v nás stále drieme

umenie odíď a teraz money... 

A umenie odísť.“

Žijeme v dobe kešu. Keš je najsilnejší, silnejší ako umenie, no umenie to neprestáva reflektovať. 

MS: Čo ti najviac utkvelo z vyše pol roka stráveným s Dokumentom na kolesách? V čom môže byť podľa teba tento projekt dlhodobo prospešný? Môže? 

MR: Dokument na kolesách otváral oči. Utkvelo mi odhodlanie mladých ľudí nevzdávať súboj o lepšie zajtrajšky. Mnohí z mojej generácie, i tí starší už o tento súboj nestoja, rezignovali a spohodlneli. Je pre nich luxusom, stratou času. Otvorene to priznávajú aj niektorí dokumentaristi. Síce sa všetci ešte nezapredali naivnej TV produkcii, no stratili schopnosť často nepríjemnej reflexie a tlaku, ktorý kriticko-spoločenskú dokumentaristiku sprevádza. Tento súboj síce generuje viac šedín na hlave ako ziskov, no prináša trvalé, nebojácne a pravdivé. Niečo čo nehryzie svedomie. Aj keď nemienim byť výhradne angažovaným filmárom, považoval som za nutné prispieť ako filmár k tejto debate. Sám som predsa platený z daní všetkých občanov. Bolo super byť opäť medzi ľuďmi, ktorí sa ešte pobijú. Motivovalo ma to do ďalšej práce podobne ako mnohých motivovala Cooltúra. Vyzerá, že i záujem o štúdium dokumentárneho filmu po nej stúpol. A za to môže Dokument na kolesách, študenti, ktorí ho založili, lebo uverili filmu. 

Autori: Adam Straka, Matej Sotník